1. január: Máme štátny sviatok „republiky“, nie „krajiny“. A sme národ, nie ovce
Slovenská republika oslavuje 1. januára svoje 29.narodeniny. Vznikla z vôle a práva národa na sebaurčenie. Národ, vďaka ktorému môže štát vzniknúť, sa však z vedomia verejných činiteľov, aj verejného a mediálneho priestoru akoby vytratil.
V tretej dekáde štátnosti sa už naplno prejavili spodné prúdy nových progresivistických ideológií Západu, ktoré dlho podmývali brehy slovenskej suverenity a zvrchovanosti. S nástupom súčasnej vládnej koalície prenikli už do vlády, parlamentu, ovplyvňujú rozhodovanie úradov, súdov, prokuratúry a samozrejme sú dominantné v hlavnom roznášača tohto mentálneho vírusu – v mainstreamových korporátnych médiách.
A to napriek tomu, že ide o zjavné porušenie Ústavy Slovenskej republiky, konkrétne Čl. I. Ten hovorí jasnou rečou: “Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo”.
Dá sa povedať, že táto ideologická liberálna špina je už zažratá priamo v spodnej bielizni štátu. Dovolili sme to. Dialo sa to nebadane, kto za krokom. Presne podľa návodu, s ktorým vyšli kultúrni komunisti Západu – neomarxisti – na svoj dlhý tichý pochod naprieč inštitúciami. Ich „kultúrna revolúcia“ rozvracia národ, rodinu, spochybňuje rodovú identitu, zvrchovanosť ľudu vo vlastnom štáte.
Unesená demokracia vôle väčšiny ľudu
Prevrátili už aj posvätný fetiš, pri ktorom falošne tancovali svoje rituálne tance – demokraciu. Nasadili jej postroj, sedlo a zubadlá a nazvali ju „liberálna demokracia“. Takto vydedili národ, spoločnosť, občanov od ich moci, keďže národná demokracia je vôľa väčšiny ľudu.
Prečo sa to stalo? Lebo ľud sa nepoučil – volí „menšie zlo“, a tak sa k moci dostávajú nepovolaní, nepripravení alebo naopak dobre vycvičení a ta tretí sektor zamaskovaní aktivisti – agenti cudzej vôle. Zo Slovenska sa tak namiesto suverénnej republiky stáva len protektorát.
Slovenské, alebo “na Slovensku”?
Nič nie je „slovenské“ – všetko je len „na Slovensku“. Presne takto totiž uvažuje a javy pomenúva protektor – ten, kto prišiel vládnuť, zotročiť, ovládať. A k tomu potrebuje kolaborantov, zradcov, janičiarov, judášov. Povestných 30 strieborných má dosť.
Pustili sme volant z ruky a je otázne, či nám ešte patrí aj „automobil“, v ktorom sa spoločne vezieme – štát. Lebo od ústavných činiteľov, vrátane prezidentky počúvame len o „krajine“. Lenže 1.januára 1993 nevznikla nijaká „krajina“ – tá tu existuje a je naša minimálne od Mojmíra I.
Tisíc rokov trvalo, kým sme opäť získali vlastnú samostatnú štátnosť, kým sme si uplatnili medzinárodné právo na sebaurčenie. Treba povedať druhým dychom, že nie „občanov“, ale sebaurčenie národa. To je ďalší samoznak suverenity a identity, ktorý sa vytratil. Lebo sme to dovolili a zle si zvolili.
Sme na zlej strane zániku
A volíme zle aj geopoliticky. Priklonili sme sa na stranu úpadkovej anglosaskej civilizácie, namiesto svornosti a slovanskej spolupatričnosti v budovaní novej Slovanskej civilizácie.
Militarizáciou a konfrontačným posluhovaním stráca republika morálny kredit. Stojíme na zlej strane. Nad Tatrou sa blýska, aj hromy divo bijú, to je pravda. Aj to, aby sme sa konečne zastavili a prehodnotili, kto sme, čo chceme, kam patríme a kam máme kráčať. Základom je, aby sme nemali hlavu strčenú do zadku, z ktorého vypadávajú eurá, ale hlavu mali hrdo vztýčenú nahor.
Všetko najlepšie k narodeninám, Slovenská republika. Najmä Božiu ochranu, lebo to už je posledná nádej slovenského národa.
Rafael E. Rafaj
